Na čo sa vlastne pozeráte

Jednu vec vám tento článok nedá, a to časový rozpis, a je to zámer. Poradie dejstiev sa z večera na večer mení, takže každá stránka, ktorá sľubuje derviša v konkrétnej minúte, bude nesprávna hneď v najbližší večer, keď sa poradie posunie. Radšej to povieme rovno, než aby ste sledovali hodinky.

Čo sa nemení, je tvar večera. Živý program sa odohráva počas večere, dejstvo po dejstve, kým loď pláva hore po Bospore a späť; keď sa skončí, príde dezert, zmení sa svetlo a tanečný parket pred pódiom preberá DJ. Namiesto rozpisu tu preto máte to, čo je naozaj užitočné: čo jednotlivé dejstvá sú, odkiaľ pochádzajú a čo sledovať, keď sa začnú.

Jediná postava v bielom rúchu a vysokej čiapke z ťavej srsti sa pomaly otáča na jednom mieste, jednu dlaň má otvorenú k nebu a druhú obrátenú k zemi. Trvá to niekoľko minút. Nič iné sa nedeje.

To, na čo sa pozeráte, je sema, obrad rádu Mevleví, ktorý vznikol okolo básnika Džaláleddína Rúmího v Konyi v 13. storočí. Každá jeho časť má význam: vysoká čiapka predstavuje náhrobný kameň ega, čierny plášť odhodený na začiatku samotný hrob a biele rúcho pod ním rubáš. Pravá ruka obrátená nahor prijíma od Boha, ľavá obrátená nadol odovzdáva zemi a otáčanie je prechodom medzi nimi. Mevlevijská sema je zapísaná v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Z toho vyplývajú dve veci.

Prvou je, že je to skutočná náboženská prax predvádzaná ako divadlo a odmení vás, keď ju sledujete, nie natáčate. Pomalé otáčanie v miestnosti, ktorá sa hýbe, je pre fotoaparát v telefóne najhorším námetom na celej lodi a pre obyčajné pozeranie tým najlepším.

Druhá súvisí s atmosférou. Sála, ktorá práve kvôli dervišovi stíchla, je sála, ktorá sa rozhodla venovať pozornosť, a čokoľvek príde potom, dopadne na lepšie publikum.

Kaukazský tanec prišiel do Anatólie s národmi severného Kaukazu — Čerkesmi, Abcházcami a ďalšími —, ktorí sa v 19. storočí usadili po celej Osmanskej ríši, a nepodobá sa ničomu inému v programe. Horná časť tela je vzpriamená, takmer nehybná; pod ňou je práca nôh taká rýchla, že sa rozmazáva. Hrdé držanie tela je podstatou a rýchlosť je spôsob, akým sa ukazuje.

Šou s nožmi vyrastá z tej istej tradície, v ktorej bola dýka súčasťou odevu. Sú to s veľkým náskokom technicky najnáročnejšie minúty celej noci. Sledujte nohy rovnako ako čepele: čepele sú podívaná, ale nohy sú umenie.

Tu prevezme pódium samotný rytmus a sála si to zvyčajne všimne skôr, než pochopí prečo.

Sú to živé bicie: darbuka, pohárový bubon, na ktorý sa hrá prstami, obstaráva rýchle, praskavé ozdoby navrchu a väčšie bubny pod ňou nesú rytmus dosť hlasný na to, aby ste ho cítili cez podlahu. Žiadne tanečnice, žiadne prezliekanie kostýmov — len ruky, blany a načasovanie.

Tance sú o kostýmoch a choreografii, o veciach, na ktoré sa pozeráte. Bicie samy osebe sú niečo, čo cítite, a zvyčajne je to chvíľa, keď sála prestane pozorovať a začne sa zapájať, ruky do rytmu. Ak ste celý večer zdvorilo sedeli, tu to zvyčajne skončí.

Ôsme dejstvo je to, ktoré noci preradí rýchlosť. Keď sa živý program končí, príde dezert, zmení sa svetlo a tanečný parket pred pódiom preberá profesionálny DJ — a hrá, kým loď nepristane pri prístavisku.

Časť lode sa presunie na parket; ostatní zostanú pri stole s pohárom a pozerajú sa, ako plynie okolo Üsküdar. Oboje je normálne a nikoho nenútime ani do jedného. Keď sa na parkete zohreje, otvorené paluby na prove a na korme sú len pár krokov odtiaľ, so vzduchom a svetlami na vode. Celý tvar večera nájdete v článku večer hodinu po hodine.